Je človek schopný odpustiť?

Je človek schopný odpustiť druhému? Ako mám odpustiť? Krátka esej o odpustení. Zdrojom tejto úvahy je knižka Odpustenie od autorov Jim McManus a Stephanie Thornton

Odpustenie je proces, pri ktorom sa človek vedome rozhodne zbaviť pocitov hnevu alebo zatrpknutosti voči niekomu, kto mu ublížil. Človek je schopný prejaviť milosrdenstvo a veľkodušnosť človeku, ktorý si to možno ani nezaslúži, ani o to nežiada. Je to hlboký prejav vnútornej sily, lásky, pokory a múdrosti.

Odpustenie neznamená slabosť, súhlas so zlom alebo zabudnutie, ale skôr schopnosť prekonať bolesť a zlosť a oslobodiť sa od negatívnych pocitov a pohnúť sa ďalej bez záťaže, hnevu a nenávisti.

Keď prežívame bolesť, je odpustenie to posledné, na čo myslíme. Hlavou sa človeku premietajú myšlienky: "Prečo by som mal odpustiť ja? Ako mám odpustiť, keď tí, čo mi ublížili, si spokojne kráčajú životom?" Takéto pocity sú prirodzené, no spočívajú v nepochopení podstaty odpustenia.

Odpustenie nie je bremeno, ktoré pomáha vinníkovi. Naopak odpustenie je dar, ktorý uzdravuje toho, kto odpúšťa. Človek, ktorý odpúšťa, sa oslobodzuje od bolesti a uzdravuje sa.

Sme biologické bytosti, vybavené telom, ktorého schopnosti sa výrazne znižujú vekom, chorobou alebo úrazom. No sme aj psychické bytosti. Máme vlastné pocity, potreby, obavy, dary. Naša hodnota sa neurčuje podľa telesného stavu. Aj naše psychické vlastnosti sú veľmi dôležité.

Keď človek koná zlé skutky je zlý? To nás však necharakterizuje ako zlých ľudí. V prirodzenosti každého z nás je dobro aj zlo. Každý z nás predstavuje viac než len skutky, ktoré koná. Veľmi zaujímavé je, že každé náboženstvo, politický či morálny systém obsahuje myšlienku odpustenia. Odpustenie nás dvíha z našej prirodzenosti, vovádza nás do nadprirodzeného sveta. Pre kresťanov je odpustenie znakom zmierenia sa s Bohom. Samotné odpustenie však neznamená zmierenie s vinníkom, pretože odpustiť môžeme aj tomu, kto ľútosť neprejaví.

Čo znamená odpustiť?

Odpustiť neznamená zabudnúť, ale vyrovnať sa s tým čo sa stalo a začleniť túto udalosť do svojho života. Ak však odpustiť odmietneme, znamená to, že sa odmietame zbaviť pocitu bolesti a krivdy a tým si ubližujeme. Odpustenie nám dovolí spomínať bez zatrpknutosti aj keď smútok nezanikne nikdy.

Odpustenie neznamená toleranciu previnenia. Skritizovať zlo, ktoré sa nám stalo je nevyhnutnou súčasťou aktu odpustenia. Ján Pavol II. odpustil atentátnikovi, že sa ho pokúsil zabiť, ale nežiadal, aby ho prepustili z väzenia. Sila a moc odpustenia tkvie v tom, že obeť sa vďaka odpusteniu zbaví všetkých negatívnych pocitov. Odpustenie nám prináša uzdravenie nielen mysle, ale aj ducha.

Mnohí ľudia sú presvedčení, že ak by mali odpustiť, musia sa s dotyčným človekom zmieriť. To je omyl. Niektorí vinníci neprejavia ochotu ľutovať svoje činy a zmierenie s takým človekom môže byť nemožné. Odpustenie nežiada od nás, aby sme sa vystavili ďalšej bolesti. Je veľmi ťažké naučiť sa odpustiť druhým to čo nám urobili . No veľmi náročné je aj prijať odpustenie. Ak niekto úprimne prosí o odpustenie, nie vždy stačí slovné priznanie si viny. Dôležité je hlbšie uvedomenie si, že sme spôsobili utrpenie. Mali by sme prijať zodpovednosť a prijať vinu bez výhovoriek a pýchy, nesnažiť sa ju zľahčovať. Ak je to možné, mali by sme sa snažiť zmierniť následky svojho činu – či už materiálne, emocionálne, alebo iným spôsobom.

Môže sa však stať, že človek, ktorému ublížime, nebude schopný odpustiť hneď – možno niekedy vôbec. To je dôležité pochopiť a rešpektovať. Môžeme teda skonštatovať, že cieľom odpustenia v ideálnom prípade je dosiahnuť vnútorný pokoj a uzdravenie vzťahov pre obe osoby. Keď páchateľ úprimne oľutuje svoje zlé skutky a chce napraviť vzťah alebo aspoň zmierniť utrpenie, ktoré spôsobil. Je to proces, ktorý môže trvať nejaký čas a závisí od hlbokého pochopenia a úprimnosti na oboch stranách. Je to veľmi náročné a naučiť sa odpúšťať môže trvať celý život.

Zlatica Žabková